reklama

potopa

Každý má v živote pár dátumov, na ktoré nikdy nezabudne.. 3.3.,  4.3., 11.4., 17.8., 9.9, 11.9., 4.10., 22.12... Nehľadajte v týchto dátumoch nejaké dôležité dátumy či už historické alebo niečo podobné. Sú to moje dátumy. Tie, čo s vami ostávajú a zobúdzajú spomienky a myšlienky. Teraz nedávno pribudol ďalší: 4. Jún. Deň, ktorý naše mesto používa na to, aby rozdeľovalo život na pred tým a po tom..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Je to nejasná spomienka. Ako by to bol len sen, keď som strávila celý deň v meste nič nerobením. Kávička, večera, posedenie u kamošky s pohárom vína. Objednali sme si neskorú večeru, pozerali hlúpy film a veľa sa smiali.. Na cestu domov som si požičala dáždnik, lebo pršalo. Tešila som sa ako si ľahnem do postele a budem zaspávať pri zvuku dopadajúcich dažďových kvapiek na moju plechovú strechu. Užívala som si, že som doma po dlhej sezóne. Všetko bolo pre mňa nádherné a neoceniteľné. Prezliekla som sa, pritúlila sa k perine, započúvala sa do tej krásnej hudby dažďa a ani neviem ako zaspala.. Mám pocit, že to bolo hrozne dávno. Určite to bolo veľmi dávno. Pred piatymi týždňami? To nemôže byť pravda.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zobudila som sa na otcov hlas. Prvá myšlienka bola, že či nešiel do práce. Asi má voľno. Ďalšia prišla, keď som otvorila oči. Tma. Bola noc. Siahla som po mobile. 03:10. V momente som stála pri okne a hľadela na schody vedúce do pivnice. Počula som len zmes hlasov. Moji rodičia a Róbert, brat. Okamžite som si natiahla tepláky, vrch som si nechala pyžamo a zbehla schodmi dole. Keď som už bola skoro v pivnici, mama ma zahriakla, že tam v papučiach íst nemôžem, že si mám niečo obuť, lebo je tam voda. „Prečo ste ma nezobudili skôr???“ „ Už sme chceli po teba ísť.“ Vbehla som do bytu ako zmyslou zbavená. Chcela som byť čo najskôr dole a pomôcť im. Nevedela som, čo si obuť. Prvý krát tohto nekonečného dňa. Našla som staré botasky. Na ponožky nebol čas. Zbehla som naspäť a až vtedy som si uvedomila, že aj keby som prišla v papučiach bolo by to jedno. Voda bola po členky a rýchlo stúpala. Moja mamka bola v nočnej košely a župane, ktorý bol do polovice špinavý od tej bahnitej vody. Všade páchlo. Ani neviem ako, ale mozog mi pracoval na plné obrátky. Mamka rozhodovala, čo zachrániť a vyniesť do garáže a čo nie. My ostatní sme si mysleli, že preháňa. Ako by sa mohla voda dostať tak vysoko? Prvý krát tohto dňa. Ale poslúchali sme na slovo. Skoro všetko z našej veľkej pivnice sme vyniesli do garáže. Dokonca aj kompóty a vrece zemiakov. Otec všetky svoje haraburdy. Mamke prišlo zle. Nútili sme ju piť aspoň vodu. Nabrala som odvahu a po tme sa vybrala k potoku, ktorý tečie pri našom dome. Pri záhrade. Bola úplná tma. Vedela som presne, kde mám zastať. Bol to brutálny zvuk rútiacej sa vody. Cítila som ako je blízko. Striaslo ma. Určite nás od neho delí len pár centimetrov. Niekto na mňa vrieskal, že sa mám vrátiť a už ma tak blízko pri plote nechce vidieť. Oco alebo mamka, nepamätám si. Veľa vecí si nepamätám. Veď to bol len sen( len prosba, aby to tak bolo)..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V pivnici neostalo vôbec nič. Práve sme skončili, keď som si uvedomila, že svitá. Otočila som pohľad na to, čo ma najviac zaujímalo. Bola tam. Zúrivá rieka. Bahnitá, hnedá, surová, divá.. Neviem tú silu opísať. Na prvý pohľad bolo jasné, že sa vyleje. Bola som taká unavená. No nebol čas na oddych. Mamka rozhodla. Všetko z garáže do predsiene. Zdalo sa mi to zbytočné. Veď garáž je nejakých 20 cm nad zemou. Ale bola taká nervózna a zničená, že jej nikto neodporoval. Viem, že sme sa z nej smiali. S bratom sme si robili zo všetkého srandu. Takto mi reagujeme na stres. Smial sa, že lečo jej prenášať nebude, lebo on ho nemá rád. A že z každého druhu zavaranín vezme len po dvoch. Noemova archa:-D. Hrozne som nadávala, že nie som silnejšia a že nemôžem viac a rýchlejšie odniesť. Prvý krát v týchto dňoch. Skoro všetko sme odniesli. Vykašľali sme sa už na zavaraniny, zemiaky a aj na kosačku. Lebo tak načo by nám už bola, keď nám zaplaví aj garáž.. Divoká rieka sa vyliala. Ticho sme stáli na terase a pozorovali tú silu, ako nám ničí celú záhradku. Všetku tú úrodu. Koľko práce a času to všetko stálo. Kedže som odniekiaľ vyhrabala gumáky, šla som sa prejsť do parku, ktorý je hneď vedľa nášho domu. Zobrala som foťák a šla. Viem, že ma prekvapilo, že všade je ticho a všetci spia. Nechápala som. Po úzkom chodníčku, čo cez park vedie, sa už liala voda. Slabý prúd oproti tomu, čo bolo pár metrov odo mňa. Prišla som až na most a natočila ako tá obluda udiera celou silou o most. Z toho miesta som dokonale videla ako sa voda leje na všetky strany. A stále pršalo. Už to nebola tá krásna hudba dažďa čo ma uspávala a už ani nikdy nebude..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vrátila som sa spät do domu. Naši stáli na terase a mamka fajčila. Znova v ten deň začala. Zrazu sa otec strhol a nariadil bratovi nech odvezie auto k tete, ktorá býva v horných uliciach. Išla som s ním. Ulica bola taká pokojná. Všetci stále spali. Len my sme v sebe mali toľko adrenalínu. Hneď ako sme zaparkovali, rozbehli sme sa späť. Ani som si neuvedomovala ako musím vyzerať. Po kolená špinavá od blata, na pyžame natiahnutá stará mikina a najlepšie boli gumáky, ktoré mi boli asi o štyri čísla väčšie. Po ceste som si zapálila a bráško tento raz nemal žiadne pripomienky. U nás doma to už zase bolo v pohybe. Všetko z predsiene a bytu do mojej malej izbietky, ktorá jediná je na poschodí. Medzitým pribehol sused, že ako to u nás vyzerá. Zasmiala som sa a povedala, že tak isto ako u vás. Mamka kázala vybrať spodné dva šuflíky z každej skryne. Zase raz sme s bratom krútili hlavou, že tá voda tak vysoko určite nevýjde. Poslúchli sme. Aj teraz, keď si na to spomínam ma bolia nohy a ruky z toho prenášania a behania po mojich strmých schodoch. Bolo to bezcielne zachraňovanie. Bez rozmýšľania. Čo som schytila, to som vyniesla. Koberce sme poukladali na každý prach, keby náhodou bolo trochu vody v byte. Aké naivné to bolo. Vtom zvonila pevná linka. Babka, otcova mama. Vedela som, že teraz na ňu nemá nikto nervy. Zdvihla som. Plakala mi do telefónu, že má v pivnici vodu. Že chce prísť k nám. Vtedy som sa pozrela z okna. Po ulici sa valila taká istá rieka ako za domom. Povedala som jej, že môže prísť jedine tak na člne. Zrazu som počula hluk. Niečo sa dialo a ja som nemala čas s ňou telefonovať. Bola hrozne neodbytná, tak som jej povedala, že na ňu seriem a zložila som. To boli tie nervy. Ale keď je už potom a viem ako sa chová, ani to neľutujem. Zbehla som dole. Ten hluk, to praskal náš skleník. Voda rozbíjala hrubé sklo ako najjemnejší pohár. Z druhej strany od práčovne sme počuli zavýjať psi. Topili sa v klietkach. Nemali sme sa k nim ako dostať, lebo sme boli odrezaní riekou. Keď zobralo aj plot, aj psi stíchli. Nikdy nezabudnem na ten zvuk. Rieka, psi, praskot. Fajčila som jednu od druhej. Už sme nevedeli čo máme robiť. Len mamka stále pobehovala a niečo nosila. Zapálila hromničku. Nech nás ochraňuje. Brat stál v garáži a pohľadom mi naznačoval, aby som sa pozrela na schody k terase. Voda stúpala ohromnou rýchlosťou. Delil ma len schod. Zabarikádovali sme dvere na terase a prinútili nášho psa ostať dnu. Bol z toho preľaknutý, lebo to mal prísne zakázané. Nechápal. Len cítil, že sa niečo deje. Zrazu mobil. Sesternica. Nikdy v živote som ju nepočula tak nadávať. Vraj máme vypadnúť z toho domu. Že ide druhá vlna. Že keď ostaneme, tak nás to môže zabiť. Vraj je taká silná, že nám možno vezme aj dom. Nepamätám si to presne. V tej chvíli volal jej otec môjmu a opakoval mu to isté. Ale ako máme odtiaľ odísť? Veď pred domom bola voda pomaly po okná. No mne tak po prsia a to mám 172cm. Zložila som a už som počula otca ako kričí, že utekáme. Oknom. Lebo dverami to už nešlo. Brat mi rýchlo hodil nejaké svoje tričko, aby som sa nebrodila v tom krásnom hodvábnom pyžame. Moje skryne boli zavalené všetkými vecami, čo sme zachraňovali. Mamka kričala, že si mám zobrať doklady. Ale ani tie som už nemohla nájsť, boli niekde pod tou hordou. A zase som si nemala čo obuť. Zúfalo som hľadala aspoň papuče. Medzitým zase volala sesternica a stále opakovala len to, že mám z toho domu vypadnúť a ja som jej stále opakovala, že si nemám čo obuť. Aké absurdné to bolo v tej chvíli. Nejakým zázrakom som našla zase gumáky. Mám pocit, že sa vždy len tak z ničoho nič zjavili. Všetci už stáli pripravení v detskej izbe pri okne. Brat išiel ešte po psa. Smial sa, že sa z toho stresu pocikal. Ale bolo tej vody akosi priveľa. To už vyvierala z pod parkiet. Nikdy by som neverila, že toto je možné. Mlák bolo čoraz viac. Otec zoskočil z okna, že nás pomaly pospúšťa do vody. Pozrela som na ňho a nadávala ako pohan, že prečo mňa nepríde niekto evakuovať. Chcela som volať na políciu alebo hocikam. Už mi to bolo jedno. Ale mali pravdu, že na to už nebol čas. Šla som prvá. Otec ma chytil a vložil do tej páchnucej studenej vody. Ani ma nestriaslo. Viem, že bola hrozne ale hrozne studená, ale ja som nič nevnímala. Vytiahla som si mikinu až skoro po hlavu, lebo tam som mala mobil a cigarety. Mamka mi dala ešte aj kabelku, kde mala vraj dôležité veci. A pustila som sa. Cez záhradu to ešte šlo. No v momente keď som bola asi tam, kde začínal chodník, som cítila ako ma chce tá obluda stiahnuť so sebou. Prúd bol brutálne silný. Vedela som, že v strede cesty to bude najhoršie. Urobila som ešte pár krokov. A už ma voda ťahala. Zakričala som. Cítila som, že o pár sekúnd už budem preč. Presne ako tá tažká kovová konva, ktorá odplávala asi pred pol hodinou. Preblesklo mi hlavou, že ako som si mohla myslieť, že ma prúd nevezme s mojimi vtedajšími 54kg. Vedela som, že je koniec. A vtej chvíli ma zdrapil otec a ťahal na druhú stranu. Obzrela som sa ako je na tom zbytok rodiny. Róbert sa držal s mamkou, ktorá mala na rukách ešte aj nášho ustráchaného psa. Na druhej strane, na ulici, ktorá je oproti nášmu domu do kopca stálo pár ľudí. Fotili si nás a smiali sa. Mala som sto chutí niekomu streliť pár faciek. Lenže na to nebolo síl.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otec ma pustil až keď sme boli na suchu. Podopreli sme sa s bratom o seba, vyzuli gumáky a vylievali z nich vodu. Nemohla som na rodičov ani pozrieť. Pozerala som sa na dom. Nebolo vidieť ani bránku. Rieka bola po okná. Brat sedel na zemi a v očiach mal slzy. Môj brat, ktorého som skoro nikdy nevidela plakať. Sadla som si k nemu a chytila ho za rameno. Vtom mamka vyhlásila, že zabudla zamknúť. Na to sa nám trošku pohli kútiky, lebo to bolo už brutálne absurdné. Bol to zmes pocitov. Strach, nervy, adrenalín, bezmocnosť a tažká myšlienka, že či sa budeme mať ešte kam vrátiť. Moji rodičia stáli bez slova. Mlčiac sledovali to, čo pomaly budovali 26rokov. V očiach slzy. Vtedy ma otec objal, prvý krát po dvadsiatych rokoch. A mne to nevadilo. Bola som za to vďačná. Vedela som, že ja sa nemôžem zrútiť. Lebo ak by som to urobila, zrútia sa všetci. Držala som v sebe plač, hrôzu, všetky tie pocity a stála som tam ako skala, ktorá sa zaťala a nepustila vôbec žiadne myšlienky. Jedine tú ako to oznámime druhému bratovi, ktorý je v škole, lebo ma skúšku. Nikto z nás nemyslel v tej chvíli na budúcnosť, lebo to by nás už úplne odrovnalo. Len sme tam tak stáli a pozerali na to, čo pre nás vždy predstavovala bezpečie.

veronika babičová

veronika babičová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  29x

som obyčajné priemerné dievča:-D Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu