Bolo ich toľko mojich dopisovacích známostí. Všetci boli rovnakí. Samé komplimenty a milé slová. Žiadna výzva. Možno preto to nikdy nedospelo tam, kam s ním. On bol iný už od začiatku. Flirtovali sme, jasné. Ale vedeli sme, že to nikam nesmeruje, lebo sme ďaleko od seba. Komplimenty žiadne a samé možno a neviem. Priťahoval ma tým, že ma nechcel. Že to s ním nebolo ľahké. Vlastne to, čo ma teraz hnevá. Po pol roku.. Pomohla som mu dostať sa z rozchodu. Ani neviem prečo. Cudziemu človeku. Vtedy ním bol. Stal sa majákom mojich dní. Jediným, čo ma dokázalo dostať znovu na nohy, keď som už nevládala. Vďaka nemu bol každý deň krásny. Hlavne večery, ktoré sme trávili pozeraním sa na seba cez webkameru a rozhovormi o ničom a o všetkom. Kvôli mne ostával dlho hore, aj keď ráno veľmi skoro vstával. To bolo dávno. Teraz to už nerobí. Prerástlo to do niečoho viac ako len internetového kamarátstva. Ale stále ma nechcel. Stále som mala pocit, že som jedna z mnohých. Nestačilo mi to..
Bolo také ľahké ho pokúšať. Zvádzať. Presviedčať ho o niečom, čo vlastne ani jeden z nás nevedel. Vystupňovalo sa to, keď sme sa začali raz za čas stretávať. Ja som chodila za ním, on nechcel prísť. A ja som chcela byť natoľko s ním, že som stále cestovala. On nechcel. Hnevalo ma to. Trápilo. Vravela som si, že som mu ľahostajná. Keď sme boli spolu, reálne spolu, bolo to ako sen. Ja a on. Objatie. Celistvosť môjho ja. Bola som sama sebou a on ma mal rád takú aká som. V tých krátkych okamihoch sme boli vážne šťastní. Ale keď sme boli s jeho priateľmi, už som bola druhoradá. Už zmizol a akoby zabudol, že som tam. Stále. Vyplakala som sa, on ma upokojil, milovali sme sa a zaspali. Keby aspoň to milovanie nebolo s ním také jedinečné. Prebudil vo mne niečo čo som nepoznala. Aj teraz sa červenám pri spomienkach. Akoby boli naše telá pre seba stvorené. Akoby som doteraz bola pannou. Rada sa s ním rozprávam. Dokáže počúvať. Zasmiať sa v pravej chvíli. Vie ako ma rozveseliť, aj v najhorších chvíľach môjho života. Bol so mnou stále. Keď som sa potrebovala vyplakať, alebo sa len tak vyrozprávať. Ťažko sa mi to priznáva, ale to už asi nie je pravda. Každý deň sme sa niekoľko hodín rozprávali. Celé tie mesiace. On mi pomohol, aby som sa necítila osamelo a prekonala to, čo by ma bez neho zlomilo a dostalo na kolená. Znie to ideálne a pritom s mnohými chybami? Presne tak to je. A teraz možno ešte horšie.
Chcela som ho. Bojovala som o ňho. Presviedčala, že by mohol ku mne niečo cítiť. Samozrejme, že nie priamo. Dokazovala, že to čo máme my, veľa ľudom chýba. Vždy, keď som cítila, že to nemá význam a vyhral rozum nad ješitnosťou, som náš „vzťah" skončila. Rozhodnutá, že mám svoju hrdosť a takto ma to bude len stále viac bolieť. Dokopy asi osem krát. Šesť krát ma prinúti vrátiť sa on. Dva krát som to nevydržala ja. Naša najdlhšia odmlka trvala asi tri dni.. Potom mal aj on už toho dosť a pomaly aj ja. Tá chvíľa. Povedal mi, aby som na ňho zabudla. Nechcel mi ublížiť. Prišlo mi až zle. Prvý krát to navrhol on. Aj jeho to tak bolelo, keď som to hovorila ja?
Všetko sa kazilo. Už to nebolo ako predtým. Chýbali mi tie chvíle s ním, keď sme sa smiali cez webku. Rozprávali o hlúpostiach a boli bezstarostní, čo sa budúcnosti nás dvoch týkalo. Povedal, aby som na ňho zabudla. To bol ten bod. Uvedomila som si, že o ňho prídem úplne. O človeka, ktorý mi bol najbližší. Človeka, ktorý ma podopieral. Začala som uvažovať inak.
Už som ho nepresviedčala, že by sme mohli byť spolu naozaj šťastí. O to mi už ani nešlo. Len som ho zúfalo potrebovala a priznávam, že aj potrebujem. Tá hrozba. Prísť o ňho pre hlúpe dokazovanie si, že ho dostanem. Silou mocou mu dokázať, že ma musí chcieť. Len toto ma prinútilo s tým prestať. Zatmenie mozgu pominulo. Všetko som videla zrazu inak. Uvedomila som si veľa vecí. Mala som veľa aj bez toho, aby ma miloval. Veď som ani nič viac nechcela. Bolo toho viac než dosť, čo mi dával.
Lenže tým, že som si uvedomila toto, prišli aj ďalšie veci. Skončí to. Raz to skončí. Viem to. On ma nebude milovať, aby so mnou ostal. Zamiluje sa a zabudne na mňa. Pri tejto myšlienke sa vo mne zobudilo moje novovybudované ja. Zakázala som si na ňho myslieť. Spomínať na to krásne, čo sme prežili. Pri jeho mene som sa prinútila vidieť len to, čím ma zranil. Pomaly a isto som ho vyhadzovala zo svojho srdca a mysle. Vyhadzujem ho vlastne stále. Funguje to. Už necítim. Už sa neteším na ňho ako niekedy. Už sa neusmievam, keď na ňho myslím. Nenechám si znova ublížiť. Keď koniec príde, už to nebude tak bolieť.
Čo je horšie ako to, že ten koniec týmto robím sama? Prestala som o nás hovoriť, neskôr jasne dávala na javo, že o ňho nestojím. Istý čas sa bránil a on začal utvárať fantazijné scenáre o tom, že by to mohlo fungovať. Stále mi hovorí, že nemôžem vedieť, čo sa stane. Že možno nakoniec budeme spolu veľmi šťastní. Mám tomu nechať voľný priebeh.. Raz sa mi priznal, že sa bozkával s inou. Dodal síce, že by mohol mať aj sex, ale nemohol kvôli mne, lebo vedel, že by mi ublížil a sklamal ma. Milé, však? No ja som sa v duchu mojej novej ja sústredila len na to, že bol s inou. Aby to bolelo, aby to bol ďalší dôkaz toho, že toto nemá význam.
Strácam sa sama v sebe. Na jednej strane, je pre mňa po mojich skúsenostiach lepšie, keď sa takto obrňujem. Na druhej: čo ak sa takto pripravujem o niečo krásne. Kazím si to sama. Od kedy som zmenila myslenie, som niekedy neznesiteľná. A on si tieto moje výbuchy vždy odnesie. Najhoršie je to vtedy, keď vyhráva jedna strana z týchto dvoch. Je jedno ktorá. Obe sú hrozné. On mi stále odpustí a upokojí ma, že sa to stáva. Je to vôbec možne? Iný by už s krikom ušli od takého šialenca akým viem niekedy byť.
Neviem,čo chcem. Rada by som sa zase pri spomienke na ňho usmievala a nechala sa unášať snami a tým teplom, ktoré cítim, keď napíše niečo pekné. Ale keď ja mám strach. Bojím sa to cítiť. Mám zase riskovať a prísť o všetko? Ale čo ak ten risk za to stojí. Mám byť šťastnou s rizikom, že raz budem naozaj veľmi nešťastná a zničená? Alebo mám byť rovno nešťastnou ale pripravenou? Týmto čo sa teraz deje, ubližujem obom a jeho nútim, aby ma prestával mať rád. Prídem vlastnou vinou o šťastie? Lebo čo ak je to práve on. Ten, čo ma raz bude milovať preto aká som a aj s mojimi šialenými výbuchmi?
Jemu som písala, že nemá odvahu. A pritom ju nemám ani ja. Vyčítala som mu, že nevie čo chce a to neviem ani ja. Chcela som, aby sa rozhodol čo odo mňa chce a ja pritom netuším čo chcem od neho.
Viem len jedno,potrebujem ho.
